Predslov:
Toto je kniha Cestovanie Svetom. Napísali ju dve dievčatá-slečna X a slečna Y. Príbehy rozprávajú o zážitkoch a dobrodružstvách autoriek a ich kamarátov. UPOZORNENIE: NEVHODNÉ PRE VERIACICH.
Slečna X sa narodila na Myjave, 29.9.1997. Momentálne býva v Brezovej p. Bradlom. Písať túto knihu bol jej nápad.
Slečna Y sa tiež narodila na Myjave, 26.1.1997. Býva v Myjave. Túto knihu začali písať podľa jedného príbehu na ktorý dala námet.
Špeciálne poďakovanie venujú kamarátke Kike, ktorá vždy rada ich príbehy počúvala; bratrancovi slečny Y Jakubovi, ktorý dával námety a bratovi slečny X Jakubovi, ktorý pomáhal zariadiť interiér domu.
Šteniatko
Ja, Julka a Kika sme išli na výtvarnú,
keď Kike spadla bunda do rieky. Skočili sme za ňou, spadli sme do
rieky a z kanála nás pozorovalo asi 100 potkanov. Bunda
sa plavila asi 100 metrov pred nami. Vo vode sme sa zachytili väčšej
skaly a vyliezli sme na ňu. Odtiaľ sme skočili na ďalšiu.
Takto sme preskákali celú Myjavu. Potom sme vyliezli z
rieky, ale bežali sme ďalej. Boli sme blízko Turej Lúky.
Tam sme sa zvalili na zem. Mysleli sme si, že tam omdlieme a
prebudíme sa až v hrobe, ale potom Julka zbadala...čln! Mal
síce iba jedno veslo, ale traja ľudia sa doňho
v pohode
zmestili, tak sme doňho skočili. „Prvá budem veslovať
ja, druhá Kika a tretia Julka,“ povedala som. „Julka,
ty si taký dobrý matematik, skús vypočítať,
kde je moja bunda,“povedala Kika.
Julka chvíľu rozmýšľala, ale potom povedala: „V Malejove, alebo kúsok za ním, pri najhoršom pri Senici.“ „Ježiši!“skríkla Kika. „Dada, vesluj rýchlejšie!“okríkla ma. „A nechceš si to
vymeniť?!“spýtala som sa. „Dobre!“povedala Kika. „Už sme skoro v Malejove!“prerušila našu hádku Julka. „A bunda v Senici,“povedala som. Preveslovali sme celý Malejov. Zatiaľ čo my sme sa blížili k Senici, bunda plávala k Šaštínu-Strážam. Mali sme pri sebe veľmi málo vecí, tu je ich zoznam:
500 Sk (ktoré
sme vylovili z vreciek a peňaženiek), školské tašky
(tie sme poslali expresnou poštou Kikiným rodičom).
Ďalej desiate, pitie, oblečenie, 2-poschodový stan (ten
som našla na spodku tašky), vreckový nožík,
3 mobily, 2 balíky vreckoviek (Julka ich nosí vždy so
sebou), hrebeň a čln (ten síce nebol náš, ale to
nevadí). Poriadne sme sa zadýchali kým sme
dorazili do Šaštína, ale bunda už bola v rieke
Morave, tak sme sa ponáhľali za ňou. Keď sme dobehli na sútok
Myjavy a Moravy, bunda už bola pri Stupave,tak sme postavili stan a
hodinu sme spali. Zatiaľ nám niekto ukradol čln. Bunda už
bola za Stupavou, tak sme vzdychali a išli sme autobusom do
Záhorskej Bystrice, kde býva môj bratranec Jaime.
Stálo nás to 100 Sk aj keď nám dal šofér
autobusu 100%-nú zľavu. Povedala som mu, čo sa stalo a on hneď
letel za nami, bez toho, aby to povedal rodičom. Vtom si Julka na
niečo spomenula: „Hej, nezostal stan pri sútoku Myjavy a
Moravy?“ „Do r..i!“skríkla som. ,,To
nevadí,“povedala Kika. ,,Počkajte chvíľu!“skríkol
Jaime a už ho nebolo. „Kam ten oný zase letí?“šomrala
som. „Ak sa do 5 minút nevráti, zabijem ho!“
Našťastie sa vrátil a nikoho som nezabila. „Nech
sa páči, tu máte čln aj stan,“povedal keď
prišiel. ,,Pohnite si! Mama tu bude každú chvíľu!“
„Hádam len nejdeš s nami?“spýtala
som sa. „Idem!“
„Padáme!“skríkla Kika a leteli sme na
najbližšiu autobusovú zastávku. Ale začuli sme
nejaký zvuk. „Ako keby niekto mučil psíka,“povedala
Julka. A naozaj. Kúsok odtiaľ 2 chalani mučili šteniatko
jazvečíka dlhosrstého.
A vtom som sa strašne
naštvala. Vyrazila som proti tým chalanom. Kým
sa stihli spamätať,bola som pri nich. Jedného som kopla
medzi nohy a druhého som poriadne prefackala. Chudáci,
kým sa stihli spamätať,boli na zemi. Potom som si
odpľula, zanadávala, nadýchla som sa a opatrne zodvihla
šteniatko. Potom sme rýchlo utekali na zastávku
a nechali sme sa lacno odviesť do Gabčíkova.
V polke cesty
však Kika zvolala:„Aha,tam je!“ Julka hneď letela
za šoférom a prosila ho, aby nás hneď vyložil. O
chvíľu sa nám to podarilo,ale bunda bola ešte
kusisko za nami, tak sme sa dohodli, že psík (vlastne sučka)
sa bude volať Ťapka. Zbadali sme bundu. Blížila sa k nám,
tak som povedala:
„Chytím Kiku, tá chytí Julku a tá bundu vytiahne.“ Potom sa sa vrhla do vody a zachytila sa skaly. Bunda už bola pri nej, tak ju chytila a povedala: „Ťahajte!“ Vytiahli ma a Jaime s Ťapkou to pozorovali. Potom Jaime povedal: „Pozývam vás do McDonaldu.“ A vytiahol z vrecka 200 Sk. Autostopom sme sa dali odviesť do Bratislavy a išli sme do McDonaldu. Tam sme sa najedli a zvyšky hodili Ťapke. Potom sme zavolali rodičom. Div že nás nezabili.
Eragon
V piatok sme ja, Kika a Dada išli na výtvarnú. Bolo nám dobre, kým Dade nespadla kniha do rieky Myjavy. Našťastie bola v obale, tak sa nerozmočila. „Môj Eragon!“ bedákala Dada. „Niéééé!!!“ zvolali sme všetky. Bola to super kniha (i keď som ju nikdy nečítala) a navyše sme z nej mali robiť projekt!
Na chrbtoch sme mali školské tašky. Kúsok odtiaľ bývala Kika, tak sme si tašky u nej odložili. Zobrali sme si peniaze z peňaženiek a Kika aj 100 Sk z pokladničky. Potom hrebeň, Kikin stan, pero, ceruzku, strúhatko, papier, desiate, pitie, vreckovky a jedlo, ktoré sme našli u Kiky, ako napríklad rožky, šunku, syr a jablká. Všetky sme mali mobil, aby sme rodičom mohli zavolať. Prvým autobusom sme sa odviezli do Záhorskej Vsi. Mali sme veľké šťastie. V tento deň bola zvláštna akcia, všetkých vozili zadarmo. Keď sme prišli, postavili sme stan pri rieke Morave. Čakali sme, kým kniha pôjde okolo nás. Zatiaľ sme sa rozprávali. Po chvíli som zbadala knihu, ktorá plávala v rieke. Rýchlo sme sa postavili na kamene, aby sme Eragona zachytili. Keď už bol skoro pri nás, cez rieku prebehlo šteniatko nemeckého ovčiaka, knihu chytilo do pysku a utekalo s ňou preč. Pozorovali sme ho, ako utieklo a potom sa vrátilo k nám.
Knihu položilo pred nás. Dada si kľakla na zem a začala sa s ním hrať. Po chvíli som ho otočila a povedala: „Vyzerá ako túlavý. Čo keby sme mu dali meno Rexík?“ „Dobrý nápad, Julka ,ale keď bude dospelý, budeme ho volať Rex.“ Kým sme sa s ním hrali, pribehol iný, oveľa väčší pes a knihu si zobral. Rexík ho začal naháňať. Keď veľký pes zbadal Rexíka, knihu hodil do koša a utiekol preč. Rexík pribehol k nám.
Pribehol k nám aj ten väčší pes. Bol to dospelý írsky seter. Dali sme mu meno Iris. Keď si na nás trochu zvykol, išli sme pre knihu. Ale práve proti našej vôli prišlo smetiarske auto a smeti odviezlo preč. Medzi nimi bol aj Eragon. S Irisom a Rexíkom sme nemohli ísť autobusom, tak sme utekali za smetiarmi. Našťastie išli pomaly, tak sme sa nemuseli veľmi namáhať. Po chvíli sme dobehli na smetisko, ktoré bolo uprostred ničoho. Bol tam les, lúka a medzitým dolina so smeťami. Keď sme k nej prišli, kniha bola v smetiach. Ani trochu sa nám v nich nechcelo hrabať, Irisovi a Rexíkovi však áno. Obidvaja vedeli, čo majú hľadať. Po polhodine Iris vyhrabal knihu v špinavom obale. Spoznali sme, že je to Eragon. „Super!“ zvolali sme. Rexík a Iris veselo behali okolo nás. Bolo už neskoro, tak sme pri potoku postavili stan. Keď sme dostavali, bolo už neskoro. „Nemohli by Iris a Rexík spať vnútri?“ spýtala sa Kika. Dada chvíľu rozmýšľala a potom povedala: „Dobre, nech spia vnútri. Nenecháme ich predsa mrznúť.“ Vošli sme do stanu. Dada si ľahla úplne doľava. Vedľa nej si ľahol Iris. Vedľa neho ja, a vedľa mňa Rexík. Kika si ľahla úplne doľava. V noci sa nám spalo dobre, lebo nás psíkovia zohrievali. Ráno sme chceli knihu očistiť. Rexík však spal na nej. Vyzeral tak chutne, že sme ho nechceli budiť. Zatiaľ sme Irisa cvičili pokyny „sadni“ a „ľahni“. O chvíľu sme išli za Rexíkom, ale on tam nebol! Rýchlo sme zbalili stan. Irisovi sme prikázali, aby vystopoval svojho kamaráta. Iris začal ňuchať, a o chvíľu našiel stopu. Išli sme za ním. Po čase sme sa dostali na staré známe miesto. Do Záhorskej Vsi. Rexíka sme našli, ako sa kúpe v rieke Morave. Ale kde bola kniha? Na zemi sme zbadali stopy. Podobali sa na mačacie, ale boli väčšie. Napadlo nás, že by to mohol byť lev, alebo tiger. Ale kde by sa tu zobral? „Hej, nemohol ujsť zo ZOO?“ spýtala sa Dada. „Mohol,“ odpovedala som jej. Išli sme po tých stopách. Zaviedli nás na staré známe smetisko. V smetiach sa hrabala malá tigrica. Keď nás zbadala, pribehla k nám. Bola taká roztomilá, že sme si ju nechali. Dali sme jej meno Ria. Eragon ležal na kopci. Vybrali sme ho z obalu a Dada si ho dala do ruksaku. Chystali sme sa odísť domov, keď si Kika spomenula: „Hej počúvajte, kde je Ťapka?“
Záchranná akcia
„Neviem,“povedala som. „Útulok!“napadlo Julku. Lenže ako sa dostaneme do Trenčína? Autostopom! napadlo nás. Niekto nás zobral, ale zistili sme, že útulok je zavretý. Ale kde potom?
„V Bratislave!“skríkla som. „Bože! To tam máme ísť pešo?“frflala Julka. „Máme čln,“povedala som.
Tak sme išli k rieke Váh. Ale po 5 km sa nám prederavil čln. „Čo budeme robiť?“nariekala Julka. 2 km sme bežali, 3 km kráčali, potom Julka zamdlela. Ja s Kikou sme opravili čln, pričom sa nám Ria, Rexík a Iris plietli popod nohy. Takto sme sa dostali do Nového Mesta nad Váhom a odtiaľ cez Drahovce k Leopoldovu, kde sa Julka zobudila. Riu, Rexíka a Irisa sme museli vypustiť, lebo by nám zjedli čln.
V Leopoldove sme psíkom kúpili plechovku psieho krmiva, mali sme totižto 200 Sk. Potom sme nasadli do člna a veslovali sme do Hlohovca. „Úbohá Ťapka!“nariekala Julka. Pri Seredi sme vystúpili a nechali sme sa autostopom odviesť do Bratislavy do útulku. Šofér síce namietal proti Irisovi a Rexíkovi, Rii sa trochu zľakol, ale odviezol nás.
K útulku sme sa doslova zakrádali, ale už z diaľky nás bolo počuť, lebo ja som v kuse nadávala, potom sa k tomu pridali Iris s Rexíkom zdravením kamarátov, Ria vrčaním a Julka tichým plačom, keď počula Ťapkino skučanie. Potom som si odpásala povraz, ktorý nosím ako opasok, a hodila som ho po tyči, ktorá vyčnievala zo steny pri okne, z ktorého sa ozývalo Ťapkino skučanie. Trafila som! Ja a Kika sme vyliezli hore, Julka strážila Riu, Rexíka a Irisa. Vošla som dovnútra, vybrala Ťapku z klietky, podala som ju Kike a zliezla som dolu. Ani nevieme, ako sme sa dostali domov, kde si nás vyobíjmali šťastní rodičia.
Výlet v trópoch
V piatok sme ja, Kika a Julka išli na výtvarnú. Cestou sa k nám pridali Ťapka, Rexík, Iris a Ria. Keď sme išli, ľudia sa na nás stále pozerali, tak sme sa snažili byť tak nenápadní, ako to len šlo.
O chvíľu sa spustil hrozný vietor a mne odfúklo šiltovku. Všetky sme skríkli: „Niéééé!“ Potom som vytiahla dlhé lano a hodila som ho po šiltovke. Nanešťastie strašne nízko nad mestom letelo malé lietadlo. Lano sa oň zachytilo a ja som začala stúpať. Kým bolo lano ešte na zemi, chytili sa ho aj Julka, Kika, Iris a Ria. Rexík sa viezol na Kikinom chrbte, Ťapka na mojom. Medzitým šiltovka pristála na lietadle, tak sme sa šplhali za ňou. V polke cesty Julka takmer zamdlela, ale šplhali sme ďalej. Nakoniec sme sa horko-ťažko dostali na krídlo lietadla. Julka prežívala hrozné šoky, mala strach z výšok a Ria skoro skočila dole. O chvíľu sa otvorilo jedno okno a my sme ostali meravo visieť.
„Sme odhalené,“ šepla Kika. Ale nebolo to tak. Namiesto toho, nás nejaký milý pán pozval dovnútra, vraj má 3 lístky navyše. Keď Kika namietla, že máme so sebou zvieratká, povedal: „Tam vzadu sú nejaké klietky.“ Cez okno sme sa vopchali dnu. Potom sme Ťapke, Rexíkovi, Irisovi a Rii zohnali klietky. Vôbec sa im tam nechcelo ísť, ale nakoniec sme ich tam dali. Keď sme si sadli, Kika, ktorá sa prvá spamätala (Julka ešte stále prežívala šoky a ja som si sama sebe nadávala, aká som krava) sa opýtala: „Kam to vlastne letíme?“ „Do Brazílie,“ odpovedal jej. Potom sme sa pozreli, čo máme vlastne so sebou.
„Oblečenie a 200 Sk,“ hlásila som. „To čo Dada + 2 balíky vreckoviek.,“ vraví Julka. „To čo Julka + stan,“ riekla Kika. „Nie je toho veľa, ale máme ešte aj čln,“ zhrnula som to. Aby som nezabudla, šiltovku sa nám nepodarilo chytiť a tašky sme si nechali u Kiky. V polke cesty sme zastavili a natankovali. Julke sme museli dať tabletku, lebo by zamdlela. Zvieratká sme vypustili a potom zavolali späť.
Mobily sme mali vypnuté, lebo keby nám rodičia zavolali, asi by zamdleli od strachu, čo sa nám stalo. A naozaj, keď sme si zapli mobily, mali sme 3 zmeškané hovory. Boli sme unavené, tak sme zaspali. Keď sme sa zobudili, Julka si dala ďaľšiu tabletku. Potom sme sa pozerali von oknom. Po polhodine sme zbadali letisko. „Pristávame!“ zvolala Kika. „Konečne,“ šomrala Julka. Ešte sme ani neboli na zemi, ani schodíky neboli na zemi, ona už otvárala dvere a skákala z lietadla. Nanešťastie, práve vtedy sme pristali, lietadlo vysunulo schodíky, ktoré jej podrazili nohy a tresla si o ne hlavu. Dopadla na nejakú obrovskú korytnačku (neskôr sme zistili, že je to kožatka). Tú sme si privlastnili a dali sme jej meno Dexia. Ale to už sme za ňou odstrkujúc cestujúcich bežali s Ťapkou, Rexíkom, Irisom a Riou v pätách. „Mierny otras mozgu,“ skonštatovala som. Julka sa postavila a zrevala na mňa:,,Tak ja som tu skoro zomrela, skočila z výšky 20 m, padla som na kožatku a ty hovoríš ,mierny otras mozgu'?!“
Rýchlo som sa vydriapala na lietadlo a chcela odtiaľ zobrať šiltovku. ,Ako dobre, že nespadla', myslela som si. Práve v tej chvíli ju odfúklo vysoko nad naše hlavy. Potom sme rýchlo utekali za ňou. Asi po 2 km sme padli na zem a najedli sa. Celý deň, vlastne až do ďalšieho popoludnia sme bežali, potom Julka spadla na zem a zaspala. Aj my s Kikou sme boli unavené, tak sme si k nej ľahli a zaspali. Zvieratká si ľahli k nám a tiež zaspali. Zobudili sme sa až v noci. Boli sme hladné a desiate sme už nemali, tak sme išli loviť ryby.
Najprv sme pozbierali drevo, a potom sme vošli do rieky. „Ja nezabíjam zvieratká,“ bránila sa Julka. Ja a Kika sme ulovili ryby, Julka zatiaľ zapálila oheň. My dve sme si dali ryby, kým Julka pila kokosové mlieko. Ria si tiež ulovila rybu, Iris takisto, Ťapka a Rexík stále spali. Krátko nato začalo svitať a Ťapka s Rexíkom sa zobudili. Šiltovku sme zbadali v obrovskej diaľke. „Tam nemôžeme dojsť! Čo bude s mojou šiltovkou?“ bedákala som.
Každá sme si dali do ruksaku šteniatko. Trčali im iba predné nohy a hlava. Kika niesla Ťapku, ja nič a Julka Rexíka. Šiltovka medzitým odletela a pristála na palme. Boli sme ďaleko za ňou (asi 2 km). Bežali sme za ňou, kým ju znova neodfúklo. Keď sme dobehli, boli sme úplne vysilené. „Dada, keď ma tam prinútiš vyliezť, zabijem ťa,“ plakala Kika. „Možno umrieš 2-krát,“ vraví Julka. „Lebo ja sa k nej pridávam a ostávam na zemi.“ Nakoniec som ich prehovorila, a vyliezli sme na palmu všetky, aj so zvieratkami. Zrazu zafúkalo a šiltovku odfúklo 10 m nad zem. Nanešťastie vyvrátilo palmu, ja som spadla a skoro som si zlomila chrbticu. Navyše, palma ležala na mne. Kika, Julka a Ria s Irisom odtlačili palmu zo mňa.
Keď som sa spamätala, išli sme hľadať šiltovku. Prešli sme asi 2 km a zbadali sme ju v obrovskej pavučine, ktorú strážila obrovská tarantula. „Pane Bože! Ako sa tam máme dostať?!“ vraví Julka. Vtom sa pred nás zviezol Ježiš na obláčiku v havajskej sukni. Keď som to uvidela, dostala som taký záchvat smiechu, že som skoro skapala. „Čo tá krava robí?“ spýtal sa Ježiš. „Volali ste ma?“ spýtal sa potom. „Nie, prepáčte, to bol omyl,“ odpovedala mu Julka. „Tak potom tu už nemám čo robiť,“ povedal a vzlietol. Ibaže, medzitým sa mu rozviazala sukňa a spadla mi na hlavu. To som sa už od smiechu váľala po zemi. Keď k nám prišiel, aby si ju zobral, zbadala som, že má pod ňou plavky. Ale to už som sa tak rehotala, že som nemohla dýchať.
„Čo je, veď som si len bol zaplávať,“ bránil sa Ježiš. Potom odletel. Kamarátky mi museli pomôcť, aby som sa prestala smiať. Zbadali sme, že tarantula odišla, tak sme chceli ísť pre šiltovku. Ale tarantula bola pod ňou, tak sme pavučinu roztrhali a tarantula utiekla. Zobrali sme šiltovku a išli sme sa niekam utáboriť. Našli sme si miesto pri rieke. Julka s Kikou postavili stan, ja som zatiaľ urobila udice. Julka striasla zo stromov 8 kokosov a nejaké banány.
My sme zatiaľ nachytali ryby. Potom sme každý kokos rozpolili a každý sme si jeden zobrali. Chutili aj zvieratkám. Do misiek, ktoré vznikli, sme si dali ryby (okrem Julky). Keď sme to zjedli, išli sme spať. Ráno sme pri stane našli ležať mladého tapíra. Rozhodli sme sa, že si ho necháme. Dali sme mu meno Auris. Potom sme išli hľadať šiltovku, lebo pri stane nebola. O chvíľu sme ju zbadali v papuli nejakej anakondy, ktorá sa hneď priplazila k nám.
Šiltovku sme si od nej zobrali a išli sme na letisko. Tam sme si vypýtali lístky, čo bolo pomerne jednoduché (i keď naše znalosti angličtiny nám boli na nič, úradný jazyk bola portugalčina a všade sa hovorilo po španielsky) a išli sme do lietadla. Po ceste nastali menšie problémy (Aurisovi a Dexii sa klietka veľmi nepáčila). A tak sme prišli domov.
Ďalší prírastok
Dada, Kika a ja sme išli na výtvarnú. Stretli sme sa s Rexíkom, Irisom, Ťapkou a Riou. Celý čas sa na nás ľudia pozerali. Po prvé preto, že sme mali troch psíkov. Po druhé preto, lebo sme mali tigra (Riu), kožatku (Dexiu) a tapíra (Aurisa). V ruke som si niesla kľúče od domu. Najhoršie na tom bolo to, že Ťapka a Rexík nevedeli, čo to je, tak stále vyskakovali, aby mi to vytrhli z ruky (Iris neskákal, veď už bol dospelý, Riu to vôbec nezaujímalo, Dexia skákať nevedela a Auris tiež).
Išli sme ďalej, do mesta. Práve tam opravovali cestu, takže sa nám cez ňu ťažko prechádzalo. Na chodníku bola tehla. Ja som sa o ňu potkla, kľúče mi vyleteli z ruky a spadli mi do otvoreného kanálu. Nechcelo sa nám do neho ísť, tak sme išli k rieke. Na výtvarnú sme úplne zabudli. Keďže by sme tam stáli ešte asi hodinu, tašky sme si odniesli k Dade. Zobrali sme si desiate a pitie, pero, 300 Sk, syr, šunku, nakrájaný chlieb, obrovskú termosku, do ktorej sme si naliali čaj (ledva sme ju uniesli), hodinky, stan, každá svoj mobil a papierové vreckovky.
Ria, Auris, Dexia a psíkovia išli s nami. Keď sme prišli k rieke, kľúče boli v nedohľadne pred nami. Každá sme mali na chrbte ruksak. Šteniatka boli unavené, tak sme ich dali do neho. Dada niesla Rexíka, ja Ťapku a Kika nič . Iris, Auris, Dexia a Ria išli vedľa nás. Po chvíli sme kľúče zbadali. Plávali asi 50 m pred nami. Keď Iris zbadal známu vec, pustil sa do behu. Dvoma skokmi bol v rieke a kľúče chytil do pysku. Vtom pribehol k Irisovi nejaký obrovský pes a kľúče mu vytrhol. Priniesol ich k nám. Keď som si ho prezrela, skonštatovala som, že je to nemecká doga. Na obojku mala meno Tina. Dada bola šťastná a chcela si ju nechať, Kike to bolo jedno. Zobrali sme ju so sebou. Kľúče sme už mali, tak sme sa chceli vrátiť. Našim jediným problémom bola Tina. Šteniatka sa jej veľmi báli. Ťapka bola taká vystrašená, že skoro utiekla. Nemali sme čo robiť, tak sme išli domov. Po ceste sme išli cez pár dedín. A problém bol na svete. Na chodníku sa nás ľudia báli. Hlavne deti. Báli sa aj Tiny, aj Rii. Raz sa jedno bábo tak vyľakalo, že sa rozplakalo. Jeho mama nám vynadala, že nemáme po meste chodiť s takými veľkými psami a tigrom. Boli sme maximálne naštvané. Všade kade chodíme sa nás ľudia boja. Čo sme krvilačné mäsožravce? Nie (s výnimkou Rii). Čo máme teda robiť? Chceli sme si Tinu nechať, ale nechceli sme, aby sa jej všetci báli. Boli sme zúfalé. Nevedeli sme, čo máme robiť. Zrazu Tina niekoho zbadala. Uvideli sme vysokého, silného muža. Pribehla k nemu, začala na neho skákať a slintať. Prišiel k nám. „Toto je Váš pes?“ spýtala sa Dada.
„Áno. Musím vás odmeniť za to, že ste ju našli. Nech sa páči.“ Podal nám 20 000 Sk. „Ďakujeme,“ povedali sme s Kikou naraz (Dada sa z toho stále nevedela spamätať). „Práve zháňam ďalšieho psa. Neviete o nejakom?“ Pozrela som sa za roh a … „Ja o jednom viem,“ povedala som. „O akom?“ opýtala sa Dada. „Pozri sa,“povedala som jej a zašla som za roh. Keď som vyšla, v ruke som držala 2 šteniatka kokeršpanielov. Jeden bol čierny a druhý black and tan. „Tohto si môžete zobrať a tohto si zoberieme my.“ Pán sa poďakoval a odišiel. „Ako sa bude volať?“opýtala sa Kika. „Môže to byť Marika,“ navrhla som. Obe súhlasili. O chvíľu sme pocítili hlad. Najedli sme sa a nakŕmili sme aj psíkov a Riu. Začalo sa stmievať, tak sme rýchlo postavili stan. Šteniatka si ľahli do rohu. Iris s Riou si ľahli vedľa nich. My tri sme si ľahli vedľa seba a zaspali sme. Okolo 1:30 sme sa ja a Dada zobudili. Dada zobrala baterku a vyšli sme von. Za nami niečo zašuchotalo. Zistili sme, že je to Ria. Všetky tri sme išli na prechádzku. Keď sme išli okolo nejakej budovy, začuli sme tiché a opatrné kroky. Dada rýchlo zhasla baterku. V tme sme zbadali muža v maske. Domysleli sme si, že je to zlodej. Ria vycítila nebezpečenstvo a chystala sa zaútočiť. Kým sme ju stihli zachytiť, vrhla sa na muža a zvalila ho na zem. Dada rozsvietila baterku. Na 100% to bol zlodej.
Okamžite som zavolala na políciu. Prišli sem aj so starostom. Nás dve pochválili a Rii udelili medailu za statočnosť. Kika zatiaľ spala v stane so psíkmi, a o ničom netušila. Ráno sme jej o všetkom porozprávali. Trochu sa hnevala, že sme ju tiež nezobudili, ale vysvetlili sme jej, že niekto musel dávať pozor na psíkov. Zaujímalo nás, čo povieme rodičom. Potom sme sa na to vykašľali. Povieme im pravdu. Ak sa vrátime domov. Domov sme sa vrátili. Rodičia nám dllhhoo nadávali. Horšie bolo, že dnes sa začali letné prázdniny...
Výlet na Aljaške
Naše rodiny sa veľmi dobre poznajú. Na začiatku letných prázdnin sme sa rozhodli, že pôjdeme na dovolenku do Portugalska. My tri sme sa zahĺbili do slovníkov. Po týždni sme rozprávali ako rodené Portugalky. Na dovolenke sme mali byť tri týždne. Keď sme dorazili, ubytovali sme sa
hoteli. Kika, Dada a ja sme trvali na tom, aby sme bývali v jednej izbe. Bývali sme v štvorizbovom apartmáne. V jednej izbe sme bývali my tri. V druhej izbe bývali Dadini rodičia a jej brat Norbert. V tretej izbe bývali Kikini rodičia a jej sestra Lucka. V poslednej izbe bývali moji rodičia a môj brat Diego. Na druhý deň sme išli na pláž. Kika, Dada a ja sme prehovorili rodičov, aby sme sa mohli ísť pozrieť na loď. Nakoniec nám dovolili. Za hodinu sme sa mali vrátiť. Vyšli sme na loď a obzerali sme si ju. Zrazu sa loď pohla. Rýchlo sme sa opýtali, kam ideme. „Na Aljašku,“povedal kapitán, „a keď už ste tu, môžete pozametať, vyleštiť a vydrhnúť palubu.“ Poslúchli sme. Keď sme skončili, boli sme takmer bezruké, ale aspoň sme sa najedli. Dada zavolala svojej mame. Jej mama tak revala, že sme to počuli aj my. „NA ALJAŠKU?! A čo keď sa vám niečo stane?! NIE, NIE A NIE A EŠTE RAZ NIE!“ „Ale plavbu už nemožno zrušiť, pýtali sme sa,“povedala Dada. „Mne je to jedno, kľudne aj vyskočte a plávajte sem, ale NA ALJAŠKU NEJDETE!“ „Julka nevie plávať!“vyhovorila sa Dada na mňa. „No veď, čo keď sa loď potopí? Julke potom môžete ísť jedine na pohreb!“ „Loď sa nepotopí!“skríkla Dada a zložila. „Aspoň dúfam,“dodala. Po dvoch dňoch sme prišli na Aljašku. Plavbu sme v pohode prežili, ak nerátam búrku, keď sa loď TAKMER potopila a žraloka, ktorý keď sme pristavili loď odhryzol kotvu. Bývali sme v jednej diere (tam tomu hovorili hotel), kde sa prelamovali postele, plesnivé jedlo bolo samozrejmosťou a nepoznali koše a splachovacie záchody. Celý deň sme iba upratovali a keďže sme boli jediné dievčatá, varili sme pre celú posádku. Keď sme skončili, vzdychla som si. „Takto som si Aljašku nepredstavovala. Ešte týždeň!“ Keď sme sa konečne mohli ísť prejsť na čerstvý vzduch, boli sme veľmi šťastné, pretože okrem prania, varenia, upratovania, nakupovania, umývania riadov a kopy iných vecí sme mohli iba spať, chodiť na záchod a jesť.
Reklama na Milku
Rodičia sa na nás tak hnevali, že nás dali strážiť môjmu dedkovi. Bol s nami aj Jaime. Dedko bol taký dobrý, že nám zaplatil štyri hodiny lietania na rogale. Prvé dve hodiny sa nám darilo, ale potom Kika narazila do stromu. Keď Ria zbadala, že je niečo na strome, vyskočila naň a Kiku „jemne“ zhodila aj s rogalom zo stromu. Nikomu sa nič nestalo, len Kika si takmer zlomila ruku.
O chvíľu sme zbadali, že popred bránu ide auto od firmy Milka a brána nie je poriadne zatvorená. Iris sa za ním rozbehol a vyskočil na strechu. Za ním sa rozbehli aj Ria, Ťapka, Dexia, Auris, Kredit, Koh-I-Noor, Izabela, Toyota, Larisa, Marika a Rexík + babkini a dedkovi psi Ťapko a Endy. Rýchlo sme leteli za nimi. Keď sme pristáli na streche nákladiaku, zvieratká strašne kňučali. Julka a Kika ich začali tíšiť, ja som hľadala Jaimea.
Zistila som, že otvoril zadné dvere a začal sa napchávať tonami Milka čokolády. Všetky tri sme vleteli dovnútra a začali sme sa napchávať. Keď sme všetci zjedli po 50 balíčkov, skontrolovala som zvieratká. Všetky spali, tak sme si išli zalietať. Po chvíli sa nám nákladiak stratil z dohľadu. Zistili sme, že je už pri Prahe, tak sme radšej zaspali na streche aj my. Keď sme sa zobudili, boli sme už za hranicami Nemecka.